Zuzana Žabková – Cena Oskára Čepana

Tvorba Zuzany Žabkovej je typická prepojením výrazových prostriedkov súčasného tanca, videoartu, inštalácií, práce s literárnym textom a performatívnymi udalosťami. Oproti radu súčasných umelcov, jej práca nie je obyčajným experimentálnym presahom sme- rom von z výtvarnej oblasti, ale skôr sa pohybuje v medzipriestore vyjadrovacích možností súčasnej umeleckej tvorby v jej širokom chápaní. Záleží len na našom uhle pohľadu, či ju budeme chápať ako ta- nečnú výtvarníčku, do vizuálnej oblasti tvorby vstupujúcu choreografku či performerku využívajúcu aj poetiku literárneho textu. Presahy a premeny, s ktorými sa pohráva, s tradičným chápaním daných umeleckých odborov skoro vždy prebiehajú vo vzťahu k územiu ľudskej telesnosti, ktorá je pre ňu východzou kreatívnou pozíciou.

MENÍ ÚLOHY

Vo videu nazvanom De profundis (2012) kamera prechádza kontinuálnym záberom cez scénu koncertnej siene, v ktorej skupina dirigentov bez orchestra diriguje rovnomenný žalm. Postupný presun kamery odhaľuje individuál- ne charakteristiky v podaní jednotlivých vystupujúcich. Autorka tu nielen premiešala rolu kontrolóra s kontrolo- vaným, ale tiež redefinovala pozície jednotlivých médií. Z dirigenta je tanečník, z cho- reografa kameraman a z hudobnej kompozície je tu libreto aj konceptuálna téma diela.

Premeny kreatívnych rolí a transgresia výrazových prostriedkov sa v tvorbe Zuzany Žabkovej vyskytujú veľmi často. Určite tu hrá rolu aj jej paralelné vzdelanie v oblasti výtvarných umení na strane jednej a tanca a choreografie na strane druhej. Toto dvojité profesné východisko jej kreatívneho pôsobenia je v mno- hých ohľadoch základným pilierom jej špecifického prejavu.

Choreografia sa tradične chápe ako odbor, ktorý je za- ložený na artikulácii a popise telesných pohybov, ktoré sú následne prevedené do živého

tanca. V prípade Zuzany Žabkovej je možné chápať ju aj v omnoho širšom zmysle, keď je nástrojom na podchytenie kultúrnych štruktúr, v ktorých je zapletené súčasné ľudské telo. Tento prístup sa dnes určite vyskytuje aj v oblasti samotného súčasného tanca, predovšetkým však v prípade takzvaného non-danse, kde vystupujú do popredia kon- ceptuálne aj performatívne hľadiská blízke výtvarnej oblasti.

V tvorbe Zuzany Žabkovej však len ťažko hľadáme pevnú hranicu medzi oboma ume- leckými odbormi. Vedľa roly choreografie a pohyblivého obrazu sa často v jej tvorbe vy- skytuje aj ďalší rozmer. Je ním práca s textom, či už so zdrojom inšpirácie, komentárom alebo formálnym prostriedkom, ktorý definuje štruktúru diela. Rovnako to funguje aj v jej ďalšom videu, Une elévation arrondi retirée (2012), v ktorom zohrali dvojznačnú úlohu konkrétna tanečná terminológia a poetický rámec, nahradzujúci počas vystúpe- nia tanečníkov hudobnú zložku.

V rade jej prác nájdeme aj ďalšie momenty. Jedným z nich je jej dialóg s pre ňu podstatnou tvorbou dnes už klasických autorov, s ktorými skrz dištanciu času a kontextu nadväzuje až intímnu komunikáciu. Rovnako je to v prípade videa Hand made (2013), v ktorom na základe princípu kontaktnej improvizácie rozo- hráva tanec prstov s ich ná- protivkami v minimalistickom experimentálnom filme Hand Movie od Yvonne Rainer z roku 1966.

ROZVÍJA AJ SPOLUPRÁCE

V posledných rokoch má v tvorbe Zuzany Žabkovej dô- ležitú pozíciu aj otázka spo- lupráce s ďalšími súčasnými umelcami. Tu dlhodobo roz- víja predovšetkým s Luciou Mičíkovou, s ktorou realizovala napríklad projekt Až sa vrcholky nášho neba spoja, môj dom bude mať strechu (2014 – 2015), kde rozvinuli svoju kooperáciu na základe podo- benstva priestoru, v ktorom sa odohráva ich vzájomný krea- tívny dialóg.

Toto architektonické po-

dobenstvo dostalo pevnejšie obrysy predovšetkým v prípade ich spoločných výstavných realizácií, pri ktorých uplatnili svoje dialogické hľadanie definície priestoru vo fyzickom i v symbolickom zmysle.

Analogicky rozvinula Zuzana Žabková kreatívnu spoluprácu s umelcami z oblasti súčasného tanca, ako je to zrejmé z projektu Lupe, na ktorom spolupracovala s ko- lumbijským choreografom Reném Alejandrom Huari Mateom, alebo tiež v projekte založenom na ekologickom myslení, spojenom so širším chápaním problematiky per- makultúry Newfloundland, ktorý realizovala v belgickom Mechelene v spolupráci s Belgičankou Laurou Evou Meuris.

V rámci kolektívneho pracovného procesu vznikol aj spoločný projekt bratislavskej bytovej galérie Bjornsonova, ktorý umelkyňa vytvorila v spolupráci s Luciou Mičíkovou, Ľudmilou Horňákovou, Luciou Kvočákovou a Nik Timkovou.

Staršie videá, v ktorých umelkyňa vymenila rolu choreografky, operujúcu v scénickom prostredí, za úlohu režisérky, ktorá stavia pohyb ľudského tela do vzťahu k pohybu kamery a zachováva tradičnú úlohu choreografa, predstavujúceho „majstra bábok“. V jej novšej tvorbe vstupuje vedľa inštalačných a výtvarných zásahov do popredia performatívny proces, často založený na kooperatívnych princípoch. Implicitne tu uplatňuje politický aspekt, smerujúci k chápaniu umeleckého procesu ako kreatívneho dialógu, formujúceho sa v medzipriestore spolupráce medzi jednotlivými kreatívnymi osobnosťami. Človek a aj jeho telo tu vystupujú v kontexte nerozlúštiteľnej pavučiny kul- túrnych, sociálnych, politických, technologických a biologických determinánt, ktoré určujú dnešné „antropocénne“ biosféry našej planéty.

Zuzana Žabková je tu aktívna v role šamanky kreatívneho rituálu, spájajúceho intelek-tuálny diskurz s poetickou reflexiou eko-sociálnej problematiky.